Veríte na zázraky?
Verte či nie, práve takým zázrakom jeaj príbeh Paulínky.
Paulínka je veľmi milé a príjemnédievča, ktoré si v tak mladom vekumusela prežiť veľa trápenia a rán odživota. Ten vie byť doslova krutý a nevyspitateľný. Tento príbeh je skutočný a sme poctení, že sa Paulínka a jejmamina s nami podelili o tento silný, emotívny a priam neskutočný životnýpríbeh. S obdivom a pokorou sme siho vypočuli a ponúkame ho aj Vám.
Paulínka bola bežné 16 – ročné dievča v dospievajúcom veku, ktorá malamnožstvo záľub, rada piekla, pomáhala v domácnosti či okolo domu. Trávila svoj čas so sestrou, v okolídomu alebo na ihrisku. Jeden deň jupresvedčili kamaráti, aby s nimi šlaautom pomôcť so sťahovaním kamarátovej sestry. Keďže Paulínka bolaveľmi ochotná, súhlasila. Prišiel všakvečer a Paulínka si uvedomila, že jeuž veľa hodín a rodičia budú mať obavy kde je, tak poprosila vodiča,aby ju odviezol späť domov.
„Všetko sa to stalo v apríli 2020. Bolvečer a Paulínka stále nechodila domov. Nemala to vo zvyku. Hľadalasom ju všade, okolo domu, u susedov.. volala som jej, ale telefón bolvypnutý. Vnútorne som cítila, že niečonie je v poriadku“,
spomína mamina.
Neskoro večer k rodičom Paulínky doslova vrazila suseda so zdeseným výrazom a telefónom v ruke z ktorého jej dcéra, a zároveň kamarátka jejdcéry Paulínky kričala, že mali dopravnú nehodu a potrebujú pomoc.
Auto, v ktorom sedela Paulínka, nanamrznutej ceste pri predbiehanía vysokej rýchlosti nabúralo priamodo stromu. Rodičia Paulínky ani minútu neváhali, zbalili sa a ponáhľali sa na miestonehody. Po príchode videli na cestesvetlá a počuli majáky.
„Priamo na mieste nehody somdostala šok“,
hovorí mamina.
Paulínku rodičia všade hľadali, nonikto nevedel kde je. Videli len jejbundu v rozstrihnutom aute. Paulínku však už pred príchodom rodičovodviezla po rozsiahlom krvácaní RZP do nemocnice.
Rodičia nemali žiadne informáciea tak sa rozhodli ísť domov a postupne volali do všetkých nemocníc. Poopakovaných telefonátoch informovali mamu, že Paulínka je na operačnej sále a že ju práve operujú. Napriek tomu, že sa rodičia vybrali do nemocnice, nedostali žiadne informácie a v takejto neistote a strachuo vlastnú dcéru odišli domov.
Po opakovaných návštevách nemocnice konečne povedali nevlastnémuotcovi Paulínky čo sa stalo. A prognózy neboli vôbec priaznivé.
Lekári dávali Paulínke 1 % na život“,
spomína nevlastný otec Paulínky.
V nemocnici povedali rodičom samézlé správy a žiadne pozitívne prognózy. Paulínka strávila mnoho dní v nemocnici, pričom absolvovala 17 operácií. Možnosti na návštevu ich dcéryboli veľmi malé, no stalo sa. Maminasi spomína na teň deň:
„Zakázali mi plakať pri dcérke, alekeď som vošla do miestnosti a videlasom ju, hneď som sa rozplakala. Sestričky mi hovorili, že všetko vníma,mám ju hladiť po ruke a opakovaťjej meno. No ja som nedokázala ani„P“ povedať. Musela som bojovať aj ja, lebo, ak by som plakala, poslali byma preč.“
Paulínkyn stav sa začal zlepšovať, lekári pravidelne podávali všetky potrebné informácie. Akýkoľvek, aj malý pokrok tešil hlavne rodičov aleaj samotných lekárov. S každým telefonátom z nemocnice sa však spájal strach a obavy oboch rdičov. Rodinasa modlila, aby boj Paulínka nevzdala.
Paulínka bola v umelom spánku a prisnahe ju prebrať lekári konštatovali, že pravdepodobne upadá do bdelej kómy. Pri Paulínke sedávala aj teta,ktorá jej dookola opakovala, aby to nevzdávala a bojovala. Až zrazu… sastal zázrak. Paulínka otvorila oči a videla tvár svojej tety. Samotná Paulínka, pri spomienke na tento moment vyronila slzu. Tetina tvár jej zostalav pamäti ako prvá spomienka poprebudení sa.
Spomínala tiež, že v umelom spánku sa stalo niečo neuveriteľné a nevysvetliteľné. Niečo medzi nebom a zemou. Paulínka sa stretla s jej mŕtvou babičkou, ktorá ju poslala späť, pretože tam ešte nemala čo robiť, mala ísť domov a bojovať.
„Moja mŕtva babička ma poslala späť a bojovať“,
spomína Paulínka.
Zdravotný stav sa stále menil. Poprebratí mala naďalej obrovské zdravotné problémy a nevedela ani rozprávať. Mama ju učila rozprávať poddohľadom logopedičky. Bol to boj nadlhé trate. Situáciu nemali ľahkú, nonatrafili na veľmi srdečných ľudí, ktorí im pomohli nielen so samotnými ošetreniami a rehabilitáciami Paulínky, ale aj so zabezpečením zdravotníckych pomôcok.
Poslednú, teda 17. operáciu, zameranú na hrubé črevo, absolvovala Paulínka na Detskej chirurgii NÚDCH Bratislava, kde strávila spolu 17 dní.
„Sestričky a lekári boli úžasní. Patrí im veľká vďaka“
spomína Paulínka a jej mamina.
Paulínka si z dopravnej nehody nepamätá nič. No strach z toho, že simá s niekým sadnúť do auta má dodnes. Paulínka, ako aj jej mamina Janka pozerajú už len do budúcnosti. Paulínka nastupuje do školy. Aj keď bude mať individuálny študijný plán, návrat do bežného života je potrebný. Jej chôdza nie je ako chôdza zdravých, je to veľmi o sústredení a koncentrácii, na čo má vplyv mozog.
Záverom Paulínka hovorí: „Ja naozaj musím. Musím bojovať. Veď mám 17 rokov, celý život pred sebou a pre niečo som ostala na tomto svete. Musím tu niečo dokázať.“