Všetko to začalo rutinnou kontrolou u kardiologičky pri záťažových testoch na bicykli. „Tami, okamžite zastav, nepáči sa mi, aký máš vysoký tep.“ Tak zneli slová lekárky, ktorá prvýkrát upozornila na to, že niečo nie je v poriadku. Po vyšetrení na kardiológii vyhľadali MUDr. Omaníka na KDCH, ktorý poukázal na Tamarin prepadnutý hrudník. Dovtedy si rodičia mysleli, že ide len o kozmetickú vadu a o dedičnú predispozíciu z otcovej strany.

Vyšetrenie MRI jasne ukázalo, že prepadnutý hrudník spôsoboval útlak na srdiečko a ten jej komplikoval výstupy v horách a športové aktivity. Na druhom stretnutí s MUDr. Omaníkom si dohodli termín operácie, na ktorú Tamara čakala pol roka, pretože bolo potrebné zladiť školský kalendár, monitor, prijímačky na strednú školu, prázdniny, ale aj menštruáciu.

Operácia prebehla 17. januára. Ráno došli pre Tamarku dvaja šašovia, ktorí ju odprevadili až na sálu. „Náladovka“, ktorú dostala chvíľu predtým, účinkovala a Tamara spomína, že „všetko a všetci mi boli z ničoho nič smiešni, bola to taká haluz“.

Počas operácie Tamare vtlačili pod hrudnú kosť na mieru vyrobené „železné ohybné pravítko“ – dlahu, ktorú po dosiahnutí 18. roka života opäť vyberú. Efekt operácie bol viditeľný hneď. Z pravej aj z ľavej strany má malé jazvy, ktoré však šikovne zakryje vrchným dielom plaviek alebo podprsenkou. „Dôverovala som lekárom, ale potrebovala som vedieť, čo jej idú robiť s tým hrudníkom, tak som si pozrela videá na YouTube,“ poznamenala mama. Po operácii dostala morfín a po 24 hodinách si Tamara už nemusela dať žiadnu tabletku od bolesti, pretože operáciu jej robili v kryoanalgézii (pozn. red. pozri článok v tomto čísle časopisu – kryoanalgézia).

Prvý mesiac po operácii si hrdinka nášho príbehu zvykala na ťažší hrudník, no teraz ju už „pravítko v hrudníku“ nijako neobmedzuje. Najzložitejšie bolo pre ňu sedenie na vyučovaní, preto chodila do školy len na 4, neskôr na 6 hodín. Zistila, že otváranie a zatváranie okien je fyzicky nemožné, no ešte ťažšie bolo nosenie školskej tašky, ktorú jej prvé týždne nosili na striedačku kamošky. Dnes, pol roka po operácii, sa pomaly vracia do života aj na hodinách telesnej. Cvičí, no musí sa vyhýbať kontaktným športom.


Záver rozprávania doplnila Tamarkina mama:

„Je to naozaj vynikajúce oddelenie, veď Tamara už nie je malé dieťatko, ale 15-ročná
kočka. Jeden deň strávila na ARO oddelení, ale akonáhle ju previezli na detské oddelenie, automaticky som s ňou mohla byť. Výborne vymyslené, môžu tam byť mamičky a to je pre deti to najdôležitejšie. Keď v roku 2028 dovŕši dospelosť, vyberú jej dlahu na rovnakom oddelení. A dúfam, že ju na sálu opäť odvedú šašovia.“